George Santayana
Tieto slová známeho amerického spisovateľa si pripomenuli deviataci na ZŠ Školská 2, Holíč , ktorí aj tento rok pripravili besedu s pani Helenou Weinwurmovou o holokauste. Pani Helena, jedna z posledných žijúcich väzňov z koncentračného tábora Osvienčim, už po niekoľký raz prijala pozvanie našej školy, aby žiakom porozprávala svoj životný príbeh, svoj osud.
Číslo 2146, ktoré má vytetované na ruke, jej už navždy bude pripomínať utrpenie, ktoré zažila ako 17- ročná pri transporte v dobytčích vagónoch bez jedla a vody. So slzami v očiach si spomína i na „anjela smrti“ Josefa Mengeleho a jeho selekcie. Nezlomila ju však ani ťažká práca pri banských vozíkoch, ani škvrnitý týfus, ani hlad či pochod smrti. Ale ani niekoľkých desaťročiach nedokáže zo svojich snov vymazať nárek a kvílenie žien a detí čakajúcich na svoj ortieľ pred plynovou komorou.
Pani Helena spolu so svojimi 2 sestrami mala šťastie. Prežila. Jej 6 bratov s rodičmi sa oslobodenia už nedočkali. Prečo práve ona prežila? Nebol to žiadny zázrak ani nadľudské schopnosti, ale osud. V ten verí pani Helena dodnes.
Jedno predsavzatie bez ohľadu na osud si však predsa len dala. Keď prežije, bude pomáhať. Hocikomu, hocikedy a hocijako. Preto po náročnej liečbe z tuberkulózy v sanatóriu v Tatrách práve tu začala pracovať ako zdravotná sestra. Pomáhala chorým v Bratislave i v Holíči ako členka Červeného kríža.
Prečo je vždy ochotná prísť medzi mladých ľudí a spomínať na minulosť? „ Dokiaľ budem vládať, budem vyzývať ľudí, aby nikdy nedopustili páchanie zla na iných. Všetci sme ľudia bez ohľadu na rasu, pôvod, vierovyznanie. Ten, kto dovolí páchať zlo nie je o nič lepší ako ten, ktorý zlo pácha. Toto je moje posolstvo i za tých, ktorí v Osvienčime zahynuli.“
Mgr. Richard Drinka